Za Štefanom Nosáľom

Aj Živeniarky smútia za nezabudnuteľným tanečníkom, choreografom a neodmysliteľnou postavou Lúčnice – národným umelcom, nositeľom Radu Ľudovíta Štúra aj Pribinovho kríža Štefanom Nosáľom. Vo veku 90 rokov nás navždy opustil v sobotu 22. júla 2017. Aj keď nebol priamo pri vzniku Lúčnice zo Živeny, boli to práve Živeniarky, ktoré ho nadchli pre folklór a neskôr pre Lúčnicu. V jednom z rozhovorov s Helenou Dvořákovou (2013) na to spomína slovami: „Živena nacvičovala v telocvični internátu na Svoradovej v Bratislave a ja som tam býval v internáte. Počul som, ako spievajú Ej, hore na Poľane… To bolo asi v roku 1947. A ja: Čo to? Čo to? Intenzívnejšie som ich ale zaregistroval v roku 1949. To už boli Živeniarky spojené s odzemkármi do folklórneho súboru Lúčnica. Profesor Zachar robil predstavenie Rok na dedine. Veľmi sa mi to páčilo: a povedal som si – Toto by som chcel robiť!“ V tom istom roku som bol ako študent stavariny na Trati mládeže. Boli tam aj Lúčničiari a okrem stavania železničnej trate viedli aj tanečnú skupinu. Tak som sa do nej prihlásil a v Lúčnici som už zostal. Keď Živeniarky Chodáková a Baková v roku 1952 z Lúčnice odišli, bol som zvolený za jej šéfa.“
Pán profesor Nosáľ zostal verný nielen Lúčnici, ale i Živene. Napriek chorobe nás v roku 2014 prišiel, spolu s Lúčničiarmi, osobne pozdraviť pri príležitosti 145. výročia vzniku Živeny.
Ďakujeme, pán profesor Nosáľ, že ste sa nechali zlákať Živeniarkami do Lúčnice a že ste Lúčnicu a slovenský folklór vyviedli do výšin úspechov, aké nemajú na svete obdobu. Váš odchod je pre nás obrovskou stratou, ale sme hrdé, že sme mali možnosť poznať Vás osobne.
Zostanete navždy v našich spomienkach.

prof. Nosáľ v MDPOH