Viera Mikulášová Škridlová

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Hlásateľka, dramaturgička, prekladateľka, autorka televíznych scenárov, prekladateľka

Narodila sa 13.marca 1924 v Ružomberku. Strednú školu – obchodnú akadémiu skončila v Martine. Potom chcela študovať ekonómiu v Bratislave, ale rodičia ju (bola vojna), nechceli pustiť. Napokon do Bratislavy predsalen odišla. V rozhlase robila u Gabriela Rapoša (vtedajší programový riaditeľ) sekretárku. Jej kamarátka Jela Reimanová /prekladateľka, robila hlásateľku v Československom rozhlase v Prahe . Keď zo svojho miesta, kvôli založeniu rodiny, odchádzala, ponúkla ho Vierke a tá túto ponuku prijala. Od 1. februára 1948 sa z nej stala hlásateľka Československého rozhlasu v Prahe. Do toho prišiel Víťazný február a nastali problémy. Napokon z Prahy odišla domov do Ružomberka. Opäť nemala prácu. Stretla sa s Petrom Jurášom, spisovateľom, ktorý mal zakázané písať. Pomohol jej však získať prácu v Sklo- porceláne. Odtiaľ odišla do redakcie ” Výstavba Slovenska”, kde ju objavil Ivan Teren /významný slovenský televízny a rozhlasový režisér, scenárista, dramaturg, básnik, spoluzakladateľ Televíznej filmovej tvorby a vedúci umeleckých programov Slovenskej televízie, v rokoch 1952-1955 riaditeľ SND/. Ponúkol jej prácu v Národnom divadle, kde sa stala kolegyňou Jelky Krčméry Vrteľovej.

Vydala sa, mala dieťa, stretla bývalého kamaráta z rozhlasu Blahoslava Hečka /dvadsať rokov pracoval ako riaditeľ Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva (DILIZA; 1949 – 1969), kde vytvoril prekladateľskú redakciu divadelných hier z cudzích jazykov/. Ponúkol jej prácu – prekladať divadelné hry. Stala sa redaktorkou, prekladateľkou z ruštiny, apretovala apreklady z angličtiny. Preložila cca 50 divadelných hier. Diaľkovo tam vyštudovala aj Vysokú školu muzických umení – odbor dramaturgia a divadelná veda. Po skončení školy sa prihlásila na inzerát Slovenskej televízie na miesto dramaturgičky. Uspela a zotrvala tam 22 rokov. Počas tohto obdobia vytvorila doslova zlatý fond – takmer 40 hier. Jej zásluhou boli úspešnými televíznymi inscenáciami Palárikove hry Geľo Sebechlebský, Inkognito, Dobrodružstvo pri obžinkoch a ďalšie od Kukučína, či svetových autorov. Ako dramaturgička spracovala celú sériu Alžbetin dvor /podľa knihy Hany Zelinovej, s ktorou veľmi úzko spolupracovala, Bačovu ženu … diela zahraničných autorov…

Popri tom prekladala predovšetkým z ruštiny – poéziu, prózu, divadelné hry…

V roku 1990 bola pri znovuzakladaní Živeny a veľmi sa na jej založení spolu s Hanou Zelinovou, Ľubou Pavlovičovou Bakovou, Jelou Krčméry Vrteľovou, podieľala. Okrem toho, že boli bývalé kolegyne z práce, boli aj dobrými priateľkami. Pre Živenu /bez nároku na honorár/ zostavila Pamätnicu Živeny k 125. výročiu vzniku spolku. Dodnes je autorsky činná.

S jubilujúcou Vierkou Mikulášovou Škridlovou nahrala Hana Michalčíková, redaktorka Slovenského rozhlasu reláciu Portréty s ústredným motívom „Nič na svojom živote, hoci bol ťažký a komplikovaný, neľutujem.“

Reláciu si môžete vypočuť v archíve Slovenského rozhlasu na adrese:

http://www.rtvs.sk/radio/relacie/detail/portrety/archiv?date=29.03.2014