15O. výročie založenia Jelšavského ženského spolku

 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Spracovala : Mgr. Mariana Gömöry – MsÚ Jelšava

Prednesené 13.09.2014 MsDK Jelšava

Vážené dámy, vážení páni !

Moja dnešná prednáška bude zameraná na pripomenutie si vzniku Jelšavského ženského spolku, ktorého 150. výročie založenia si dnes slávnostným spôsobom pripomíname. Počas trvania prednášky sa na plátne budú premietať fotografie, ktoré sa zachovali – sú to osobnosti, ktoré sa podieľali na činnosti Ženského spolku a Červeného kríža v Jelšave.

Na vzácnej histórii starobylej Jelšavy sa podieľali predovšetkým ľudia, ktorí sa tu narodili, ktorí tu žili a tvorili. Niektorí z nich tu našli aj posledné miesto svojho odpočinku na mestskom cintoríne. Natrvalo sa tak stali súčasťou kultúrnych dejín nášho mestečka.

Výstižný obraz minulosti dodnes sprítomňujú domy, v ktorých osobnosti tvorili. Dnes sú niektoré z týchto domov stavebnými kultúrnymi pamiatkami. Toto cenné dedičstvo predkov nás zaväzuje oboznamovať sa s ním a približovať ho návštevníkom, lebo je hodnotným zdrojom ponaučenia, ktoré sme povinní uchovať pre ďalšie generácie.

A práve v jednej z tých vzácnych historických skvostov – na Evanjelickej fare bol 25. septembra 1864 založený Jelšavský ženský spolok. Vznikol podľa vzoru dobročinných inštitúcií, ktoré vznikali v 60-tych rokoch 19. storočia v evanjelickej cirkvi na území vtedajšieho Uhorska. Jelšavský ženský spolok začal svoju činnosť vďaka vtedajšiemu evanjelickému kňazovi pôsobiacemu v Jelšave Jánovi Samoslavovi Hoznekovi. Tento s oduševnením, nepoznajúc únavu presvedčil v Jelšavskej farnosti ženskú verejnosť o potrebe zorganizovať zakladajúce zhromaždenie. Tento spolok sa vlastne pretransformoval z Ošetrovateľského spolku, ktorý bol vôbec prvým spolkom sociálneho zamerania na pôde mesta, hoci istý humanitný rozmer mali všetky hospodárske spolky, pretože časť svojich príjmov venovali na podporu chorých, chudobných, sirotám a obom vtedajším nemocniciam. Prvý špitál sa v Jelšave spomína už v roku 1550. Na podnet Márie Séčiovej (známej ako Muránska Venuša) sa v roku 1647 vybudoval nový.

Raz do roka spolok organizoval pri príležitosti výročného bálu finančné zbierky na charitatívne účely. Jeho korene siahali podľa záznamov magistrátu až do roku 1846. Ale v roku 1864 teda pred 150 rokmi jeho činnosť oživila manželka evanjelického farára Samuela Ferienčíka – Lujza Feriečníková. Pod jej vedením svoju aktivitu rozširovali o starostlivosť o chorých a starých ľudí, viedli rôzne podporné akcie, finančné zbierky, dary v podobe šatstva či potravín. Pani Lujza Feriečníková – ušľachtilá a vzdelaná vdova po zosnulom duchovnom, srdečne a zanietene prihovorila sa k zúčastneným na zhromaždení spolku, ktoré si dovolím citovať priamo zo zachovalých zápisníc spolku, ktoré tvoria vzácny zbierkový fond. Citujem jej slová: „Náš záujem je dielo Boha, ktoré on sám požehnal a ak viera prenikne nás všetkých, vtedy s oveľa väčšou radosťou sa obetujeme na tento cieľ,pretože sa môžeme pokladať za nástroje Božie“. Tieto z veriaceho srdca prúdiace slová, ktoré našli podobne cítiace duše, otvorili prvé zakladajúce zhromaždenie Ješavského ženského spolku.

Spolková činnosť bola takmer až do polovice 19. storočia dominantnou parketou mužov. Bolo to obdobie, kedy žena sama o sebe nemala právo rozhodovať, voliť a tobôž nie zakladať nejakú spoločnosť. Toto mohla len pod patričným dozorom muža. A tak aj Jelšavský ženský spolok mal vždy vo svojich radoch muža, ktorý bol tajomníkom, alebo spravoval finančné účty, viedol pokladničné knihy. Prijatím stanov začal ženský spolok fungovať a mal 160 členov. Predsedníčka spolku pani Lujza Ferienčíková svojou zanietenosťou priviedla spolok k všeobecnému uznaniu. V roku 1869 sa však odobrala do večnosti. Dôstojnou nasledovníčkou v funkcii predsedníčky sa stala vdova Karolína Felediová, ktorá štedro obdarovávala ubiedených a vo svojej viere sa stala príkladom kresťanského života. Po jej náhlej smrti stala sa pokračovateľkou predchodkýň pani Ema Ciburová rod. Ferienčíková, dcéra pani Lujzy Ferienčíkovej, ktorá sociálne cítenie zdedila po svojej matke a snažila sa doviesť spolok k rozkvetu. Počas jej pôsobenia vo funkcii predsedníčky sa činnosť spolku rozšírila o podporu neďalekého sirotinca v Rožňave, o pomoc pre miestnu detskú opatrovňu. Hodnotným rozhodnutím toho spolku bolo vydanie ich histórie v zošitovej forme v roku 1901, s prijatými stanovami a súpisom členov. Z tohto materiálu sme sa mohli dozvedieť o ich zmysluplnej činnosti a tento vzácny materiál teda stanovy, pečať i súpis členov spolku vám v závere premietneme na plátne.

Ich práca priniesla úspechy, získala uznanie, priniesla milosrdenstvo, humanizmus, ohľaduplnosť. Archívne záznamy o bohatej činnosti sa viedli až do roku 1938, keď na základe Viedenskej arbitráže bola Jelšava pričlenená k Maďarsku.

Zdalo by sa, že tieto udalosti ovplyvnia činnosť spolku – avšak opak sa stal pravdou. Jelšavský ženský spolok sa znovu pretransformoval na činnosť v Červenom kríži, prispôsobil tak svoju pomoc obdobiu vojen. Ošetrovali ranených a pomáhali sirotám, ktoré tu ostali. Počas vojen boli v tunajšom kaštieli zriadené lazarety. Jelšava prešla rôznymi požiarmi, morovými epidémiami, takže humanitárna činnosť sa hlboko zakorenila v mysliach i srdciach jej obyvateľov. Práve pre tieto hrozné udalosti si ženský spolok dal do záhlavia ako prvoradú činnosť humanitnú pomoc spoluobyvateľom Jelšavy.

Z obdobia rokov 1949 až 1980 máme k dispozícii záznamy o tom, že ženy naďalej pracovali v rôznych kultúrnych, humánnych spolkoch v našom meste. V kronikách Červenéhokríža a neskôr Zväzu žien je zaznamenaných množstvo aktivít vďaka ženskému hnutiu. Viedli sa rôzne kurzy varenia, pečenia, šitia, organizovali sa páračky, nacvičovali divadelné predstavenia , besedy. Môžeme s hrdosťou konštatovať, že v našom meste sa ženy bohato pričinili o jeho rozkvet. Ich humánne posolstvo otvorilo bránu a ukázalo cestu k pravým hodnotám, ku ktorým sa hlásia i súčasné pokračovateľky

Úvodným historickým prierezom Jelšavského ženského spolku som iba stručne načrela do nostalgickej minulosti nášho mestečka, aby som nadviazala na súčasné kultúrne inštitúcie, ktoré dnes prezentujú svoju prácu svojimi výrobkami. Sú to ženy, dôchodkyne z Miestnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska a členky Občianskeho združenia Jelšavanka, ktoré dnes rozšírili svoju členskú základňu v novo zaregistrovanom Miestnom odbore Živeny Jelšavanka.

Aj ich činnosťou môžeme deklarovať pozitívny prínos pre človeka, ktorý je kultúrou predsa vytváraný a ktorý kultúru sám tvorí.

Dovoľte mi na záver prednášky poďakovať autorom publikácií venovaných histórii Jelšavy, z ktorých som čerpala cenné fakty a tiež pánovi Dušanovi Zadrošovi, ktorý zozbieral množstvo informácií o Jelšavskom ženskom spolku – tieto boli písané v maďarskom jazyku a tak nesmierna vďaka patrí aj pani Nore Blaškovej, pracovníčke Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, za preklad týchto dokumentov do slovenčiny.

A teraz poprosím o zobrazenie Stanov a pečate spolku – sú to origináli v maďarčine, takže vám predčítam ich doslovný preklad :

Pečať spolku na okrúhlej pečiatke je názov spolku vytvoreného v područí Jelšavskej evanjelickej cirkevnej obce – Jelšavský ženský spolok s rokom založenia teda s rokom 1864.

Ciele spolku:

  1. Pomáhať a prispievať cirkevnej obci, v područí ktorej vznikol a pracuje a ktorá je zároveň patrónkou spolku – zaobstarávaním posvätných nádob, a iného náčinia,

  2. Zaopatriť ošatenie a učebné pomôcky pre školopovinné deti. Spolok bude platiť za tieto deti školné a odmeňovať ich za usilovnosť a správanie, okrem toho prispeje k zabezpečeniu potrebných školských pomôcok pre školy,

  3. Poskytovanie dočasnej alebo dlhodobej pomoci osobám, ktoré nemôžu pracovať a tiež sirotám bez rozdielu náboženského vyznania,

  4. Poskytnúť ročný finančný príspevok dobročinným a výchovným ústavom.

Ďalej sú tu uvedené mená členov pôsobiacich v ženskom spolku podľa desaťročí- len pre zaujímavosť aspoň niektoré z nich uvediem – určite majú svojich potomkov žijúcich v našom meste aj dnes : Tomkovci, Polónyovci, Mikulášovci, Remeníkovci, Lojkovičovci, Mikušovci, Jurinovci, Mazúchovci, Hajsterovci, Gočaltovský, Sabonovci, Kenerešovci, Černý, Albíniovci, Urbánikovci, , Kederovci, a množstvo ďalších mien…

Toľko zo stanov – všetky zachované dokumenty ženského spolku tvoria zbierkový fond v Mestskom múzeu a Osvetovom centre Vyšehradskej kultúry v Jelšave, niektoré z nich si môžete pozrieť aj cez prestávku – sú v dobrých rukách primátora mesta.

Ďakujem Vám za pozornosť!