APEL ŽIVENY VŠETKÝM KULTÚRNYM ĽUĎOM

Prednesený 30. septembra 2016 na 17. ročníku Šoltésovej Martina s témou

Listy – dôležitý zdroj informácií o dobe alebo Čo sa stane, keď prestaneme písať listy

Napísaný list človeka pre toho druhého je špeciálnym druhom komunikácie. Vyžaduje nielen schopnosť formulovať svoje myšlienky, ale nesie aj osobnú pečať pisateľa či pisateľky, akési ich dodatočné intelektuálne a emocionálne DNA. Popis ich videnia problémov sveta i súkromných konfliktov. Dokonca podľa písma aj dnes môžeme z listov starých stá rokov pochopiť rozpoloženie autorov. Aj preto sú listy a nielen významných politikov alebo mysliteľov, dodnes cenným zdrojom historických analýz. Vypovedajú o dobe vzniku i osobnostiach viac, ako diplomatické depeše alebo oficiálne životopisy. Možno aj preto, že platilo listové tajomstvo a tak ľudia vkladali do písmen listov aj tie najtajnejšie pocity.

Dnes sme prestali písať listy. Vyjadrujeme sa stručne a verejne. Pár viet na sociálnych sieťach, alebo len 140 znakov na Twittri či v SMSkách. Odchádzam navždy, píšu muži svojim manželkám a nestihnú ani objať deti. Vystavujeme na obdiv najintímnejšie detaily nášho života a nestojíme o tajomstvo. Počítame s tým, že o 20-30 rokov aj tak nikto naše odkazy a myšlienky nenájde v spleti viet miliónov ľudí. Nestojíme o odkaz našim pokračovateľom. Ako budú môcť pochopiť, čo sme si mysleli, ako sme sa cítili, z čoho sme mali skutočný strach? Dozvedia sa to z bulvárnych novín? Z pre všetkých prístupných blogov? Kde dnes vlastne vyjadrujeme naše skutočné emócie?

Živena, ktorá pretrvala a zanecháva významné dedičstvo, uchopiteľné práve z listov jej predstaviteliek, vyzýva všetkých tých, ktorí ešte vedia pretaviť svoje myšlienky do rozvitých viet, aby nezabudli, že len ich listy a tajomstvo, ktoré stojí na stráži intimity, sú pravým zrkadlom času a rokov, ktoré prežívame. Nerezignujme na ne, hoci nie sú v móde. Móda krátkych, nič nehovoriacich viet pominie a čo zostane po nás, našich generáciách?

Preto píšme listy! Nielen pre budúce generácie, ale aj pre vyjadrenie lásky a príchylnosti svojim priateľom, rodičom, deťom, vnúčatám. Nezabúdajme, že len listy pretrvajú veky…

 

Šoltésovej Martin o písaní listov

 

Už 17. ročník konferencie Šoltésovej Martin sa začal pietným aktom v piatok 30. septembra 2016 predpoludním na Národnom cintoríne v Martine. Živeniarky zaspievali hymnus „Kto za pravdu horí“ pri hrobe Eleny Maróthy Šoltésovej a položili kytice nielen na jej hrob, ale aj na hroby ďalších predsedníčok Živeny (Anny Halašovej, Márie Pietrovej) a na hrob iniciátora vzniku Živeny Ambra Pietra.

Popoludňajšia konferencia mala zaujímavú tému: „Listy – dôležitý zdroj informácií“ alebo Čo sa stane, keď prestaneme písať listy“. Po vlaňajšom mimoriadnom záujme verejnosti sme sa v tomto roku presunuli zo Spolkového domu Živeny do veľkej zasadačky Mestského úradu v Martine. A veru i tam bolo dosť plno. Príspevky odborníkov – PhDr. Marcely Mikulovej, CSc.; PhDr. Daniely Kodajovej, PhD., a Mgr. Karola Hollého, PhD a PaedDr. Miloša Kovačku, CSc. priniesli zaujímavé momenty z korešpondencie Živeniarok, ktoré nám priblížili nielen vzťahy medzi nimi, ale aj dobu, v ktorej žili. Prednáška pána prof. PhDr. D. Katuščáka, PhD. zasa dala za pravdu výzve, aby sme nezabúdali na archiváciu dokumentov v listinnej podobe, lebo o pár rokov už nebude čo archivovať. A tak teda – píšme listy, odkladajme dokumenty! Inak po nás nezostane nič, z čoho by nasledujúce generácie vyčítali ako a prečo sme žili. Z konferencie vzišiel v tomto duchu aj Apel Živeny.

Záver konferencie patril už tradične oceneniam.Cenu E.M. Šoltésovej za celoživotný prínos pre literatúru si odniesol Doc. PaedDr. Miloš Kovačka, PhD. a Cenu primátora Mesta Martin pre ženu, ktorá sa mimoriadne aktivizuje v prospech postavenia žien v Martine Doc. MUDr. Želmíra Fetisovová, PhD.

1 Spev pri hrobe E.M. Šoltesovej 2

Marcela MikulováDaniela Kodajová 2Mgr. HollýDoc. Kovačka ocenenýOcenenie pre p. Kovačku 2

 

Máme nové Centrum Živeny

 

V piatok 30. septembra 2016 sme slávnostne otvorili nové Centrum Živeny v Spolkovom dome Živeny v Martine. Naša staručká budova je už kompletne vysušená, opravené sú odkvapy, strecha, vchodové dvere (tie majú nové nátery aj nádherné nové sklá so zábrusom). Upravená je predzáhradka aj záhrada v átriu budovy. Na prvom poschodí budovy, za zrekonštruovanými dverami (ktoré majú okrem nových náterov a sklených výplní aj repliky pôvodných madiel), vojdete do priestrannej svetlej chodby s historickou lavicou. Vľavo od vchodu vznikla malá kancelária, prijímací salónik, nové sociálne zariadenia, vpravo od vchodu je vynovená spolková miestnosť s kútikom bylinkárky Ľudmily Turzovej a galériou významných Živeniarok, cez ňu sa prechádza do novej knižnice. V budove je aj stála expozícia 18 prác študentov Fakulty architektúry STU na rekonštrukciu budovy Živeny s priľahlou záhradou. Tak, ako všetko v Živene, tak i pri Centre Živeny sa spája staré a nové. V Živene sa nielen učilo, ale aj praktizovalo, že plytvanie sa netoleruje. Nové sú omietky, sanita, podlaha (okrem WC, kde bola pod rôznymi krytinami objavená unikátna dlažba a opálové sokle), nové je osvetlenie. Nábytok aj koberce si síce pamätajú veľa, ale sú dôkladne očistené.  Pri otváracom ceremoniáli nechýbali nielen slová vďaky, adresované predsedníčke spolku Magde Vášáryovej, ale ani slzy dojatia. Všetci si svorne priali, aby budova už len krásnela a bola pýchou kultúry a vzdelávania nielen pre Martin, ale pre celé Slovensko.

Centrum Živeny vynovený vchod nové madlá, nové sklá, nový náter2 Vynovená chodba v Centre Živeny3 Vynovené WC4 a Oddychový kút Centra Živeny4 Centrum Živeny spolková miestnosť 5 Centrum Živeny Thurzovej kútik6 Čelná stena v spolkovej miestnosti Centra Živeny7 Knižnica Centra Živeny11 Výstava projektova budovu Živeny13 M.V. strihá pásku14 Otvorenie Centra Živeny 5

 

M. Vášáryová: Živena je spolok aj pre 21. storočie

O tom, že Živena je spolok slovenských žien, že vznikla v Martine a svojho času písala najkrajšie kapitoly ženského hnutia na Slovensku, vie hádam každý Turčan. To, že jeho predsedníčkou je v súčasnosti Magda Vášáryová, už také známe nie je. Aké má ambície na tomto poste? A najmä: Je Živena spolkom aj pre 21. storočie? – aj to sú témy, o ktorých sme sa bavili v rozhovore.

Predsedníčka Živeny Magda Vášáryová. (Zdroj: Ľudo Košálko)

Vaše meno sa už nejaký čas spája so Živenou. Boli roky, keď okolo spolku bolo jedno veľké ticho. Viete objasniť čitateľom, čo sa stalo v tejto inštitúcii?

- Pred tromi rokmi ma v parlamente navštívili dámy, ktoré mi ponúkli šancu kandidovať na miesto predsedníčky Živeny. Onemela som. Vedela som, čo znamená Živena, samozrejme, ale prekvapenie bolo príliš veľké.

Čo bolo pre vás rozhodujúce aby ste prevzali funkciu predsedníčky ústredia Živeny?

- Ako podpredsedníčka a členka Výboru pre kultúru a médiá som sa roky v Národnej rade SR zaoberala príčinami úpadku Matice slovenskej a snažila som sa tomu zabrániť. Veď už môj otec bol matičiar. Navštevovala som vedenie Matice, dokonca sme tam boli s výborom, keď sa rozchýrilo, že sa stratil národný poklad a podobne.  Málokto vie, že keď Maticu v 19. storočí zavreli, prevzala Živena niektoré z jej úloh. A toto vedomie bolo asi rozhodujúce, že som k mojim mnohým povinnostiam a funkciám pribrala ešte tú živeniarsku. Neprepasieme predsa len z pohodlnosti 148-ročnú tradíciu Živeny!

V ostatnom čase vás veľmi často vidieť v budove Živeny na Hviezdoslavovej ulici v Martine. Aké sú dôvody týchto návštev?

- V roku 1996 vrátil štát Spolkovú budovu Živeny do jej rúk. A tak sme sa rozhodli, že skultivujeme miestnosti, ktoré tam máme, obnovíme knižnicu Živeny a vytvoríme moderné príjemné Centrum Živeny v našom historickom sídle. Takže tam upratujem spolu so živeniarmi a živeniarkami, oprašujeme a ukladáme knihy… Slávnostné otvorenie bude 30. septembra 2016.

Tento deň bude teda pre Živenu sviatočný. Čo všetko sa udeje, kto príde a bude to udalosť dostupná aj pre verejnosť?

- V ten deň otvoríme Centrum Živeny. Nie je tak veľké, aby stihlo v jeden deň privítať polovicu Martina, takže otvorenie organizujeme len na pozvánky. Ale vedecká konferencia, ktorá bude poobede 30. septembra v budove Mestského úradu v Martine, bude verejnosti prístupná a ja srdečne na ňu Martinčanov pozývam. Plagáty budú čoskoro vyvesené po Martine a Vrútkach. Centrum, samozrejme, bude prístupné na požiadanie aj verejnosti. Hlásiť by sa mali u vás, pán Cíger.

Bude oprava tejto budovy pokračovať aj ďalej? Z akých zdrojov sa financuje?

- Budova Živeny je stále v dosť zanedbanom stave. Za jedným z komínov sme objavili desaťročnú čerešňu! Požiadali sme o grant v rámci programu Obnovme si svoj dom a dostali sme prostriedky na vyčistenie rín a odstránenie zatekania a vlhkosti v budove. Ostatné nedokonalosti budeme opravovať podľa finančných možností.

Za budovou je pomerne veľká záhrada, ale dosť zanedbaná. Budete pracovať aj na jej obnove a neskoršom využití?

- Dohodli sme sa už dávnejšie s vedením mesta, že by sme mohli tento krásny pozemok otvoriť aj verejnosti a urobiť z neho park – doobeda pre deti zo školy a poobede pre okolo bývajúce rodiny. Veľmi by som si priala, aby sme to mohli v budúcom roku uskutočniť. Zatiaľ svojpomocne čistíme predzáhradku, ktorá zarástla a je plná nebezpečne sa nakláňajúcich bútľavých stromov.  Na ich výrub potrebujeme ale súhlas mesta.

V budove Živeny sú aj dve školy. Čo bude v budúcnosti s nimi?

- Základná škola sa pravdepodobne odsťahuje v druhej polovici roku 2018. Dovtedy budeme musieť za ňu nájsť náhradu. Ale rozhodne chceme, aby to bola znovu vzdelávacia inštitúcia, lebo kvalita vzdelania bola vždy prioritou Živeny. Základná umelecká škola na druhom poschodí zostáva, ako aj rozšírený a skultivovaný priestor vášho Antikvariátu Mädokýš. Sme hrdé a hrdí, že ste s nami, pán Cíger.

Povedzme, že som záujemkyňa o činnosť v spolku, čo musím urobiť pre moje právoplatné členstvo? Pod akou právnou formou Živena funguje?

- Živena, keď konečne svitlo na lepšie časy, bola po roku 1989 prvou mimovládnou organizáciou, ktorej činnosť sa obnovila. Bolo to vrúcne prianie živeniarky Hany Zelinovej. Znovu fungujeme teda už od februára 1990. Ale ako moderný spolok nás môžete nájsť na webovej stránke www.spolokzivena.sk, ako aj na facebooku na adrese www.facebook.com/spolokzivena. Prečítate si naše nové stanovy a rukoväť – teda organizačný poriadok a vytlačíte si prihlášku. V Turci ju pošlete na adresu Miestnej organizácie v Martine, ktorú vediete a tá vás zaregistruje. Takýchto miestnych odborov máme zatiaľ trinásť a ďalšie tri práve vznikajú, alebo sa obnovujú, napríklad v Prešove.

Môžu byť členmi Živeny aj muži? Ak áno, čo od nich očakávate?

- Živenu v roku 1869 založili moderne mysliaci muži pre svoje ženy. A, samozrejme, boli tiež členmi. Ambrom Pietrom počínajúc a Vajanským a Škultétym končiac.  Aj naše stanovy svojím jazykom potvrdzujú, že muži majú svoje miesto  v Živene. Naše priority na najbližšie štyri roky sú: kvalita vzdelania, postavenie kultúry, status rodiny a žien a detí na Slovensku a postoj k moderným spoločenským a etickým výzvam.

V Martine sú rôzne ďalšie spolky a združenia. Majú šancu získať v budove Živeny priestory pre svoju činnosť? Uvažujete aj o spolupráci s niektorými?

- Zatiaľ sme plní a máme na svojej pôde ešte dve malé prevádzky. A ako som povedala, po roku 2018 sa uvoľnia dve poschodia. Takže záujemcovia môžu prichádzať už dnes.

Aká je spolupráca s martinskou radnicou v súčasnosti a ako si ju predstavujete v budúcnosti?

- Okrem bežných problémov so stromami, upchatou kanalizáciou a majetkovými nezrovnalosťami v katastrálnych mapách mesta čakáme na vyriešenie nútenej správy, aby sme sa mohli dohovoriť o podiele mesta na skultivovaní a otvorení našej záhrady a prípadne aj podpore mesta pri záchrane tohto národného pamätného domu v pamiatkovej zóne mesta Martin.

Načrtnite víziu spolku Živena, povedzme na najbližších desať rokov, do ktorých zapadá aj stopäťdesiate výročie jej založenia….

- V mojej predvolebnej reči som sľúbila, že Živena bude do štyroch rokov moderným spolkom, ktorý bude mať odbory po celom Slovensku, naše stanovy budú v súlade s právnym poriadkom, ako je nastavený pre združenia občanov dnes a ústredie – malý orgán o dvoch ženách (ja a pani tajomníčka) – sa bude starať o budovu spolku v Martine a pripravovať celospolkové programy aj s financovaním. Podľa aj historických stanov sú totiž  miestne odbory autonómne. Živena je od začiatku svojho vzniku veľmi decentralizovaná organizácia, čo nechceme meniť.

A ako vidíte Živenu o desať rokov?

- Slovensko bude mať veľkú skupinu aktívnych žien a mužov, ktoré/í tak ako v minulosti zásadnou mierou prispejú k zvýšeniu úrovne vzdelania (dnes veľmi potrebná aktivita u nás), kultúry všeobecne i znalosti umenia a najmä literatúry, teda slova. Musíme si uvedomiť  viac ako doteraz, že prekurzormi našich kultúrnych kódov sú čím ďalej tým výlučnejšie matky a staré matky! Musíme do toho zapojiť aj viacej mužov – tak ako v minulosti. Živena bude neoddeliteľnou súčasťou tlaku:  na legislatívu, ale aj zmenu atmosféry na Slovensku čo sa týka životného štýlu, na dôležitosť celoživotného vzdelávania, na nediskriminovania žien vo veku 50 plus, ktoré našu spoločnosť ekonomicky poškodzuje, na vykorenenie beztrestného násilia v rodinách ale aj v inštitúciách. Členky a členovia Živeny budú skutočnými aktívnymi prispievateľmi k vytváraniu Slovenska ako príjemnej modernej krajiny, kde sa budú nielen seniori, ale aj mladá generácia cítiť dobre. Prečo to musíme urobiť? Lebo sila a skúsenosti starších sú dnes nepochopiteľne podceňované a 80 percent mladých  (podľa prieskumov) chce zo Slovenska odísť. Na to by sme sa mali pozerať nečinne?

 

60 rokov od úmrtia Márie Pietrovej

4. Mária PietrováPosledná predsedníčka Živeny  (pred útlmom činnosti Živeny, spolku slovenských žien, v rokoch 1943 – 1948), ochotnícka herečka a režisérka Mária Pietrová bola oduševnenou organizátorkou kultúrneho života v Martine. 24. júla 2016 uplynulo 60 rokov od jej úmrtia.

Mária Pietrová sa narodila 4. januára 1879 v Martine, pochádzala zo zemianskeho rodu. V rokoch 1894 až 1937 bola významnou členkou Slovenského spevokolu v Martine, kde pôsobila nielen ako herečka, ale aj ako podpredsedníčka (1934-1942). Aktívne sa zúčastňovala tiež na dramaturgickej činnosti súboru, keď čítala, hodnotila a odporúčala hry na inscenovanie a pripravovala zábavno-poučné večierky. Po roku 1914 sa realizovala aj ako pisárka, majiteľka trafiky a redaktorka Národného hlásnika. Venovala sa i prekladom divadelných hier a krátkych skečov zo srbčiny, češtiny, nemčiny, maďarčiny a ruštiny. Písala kuplety pre ochotníkov, literárne črty a spomienkové články o slovenských národných dejateľoch, ktoré uverejňovala v Národných novinách.

V Slovenskom spevokole vytvorila Pietrová okolo 80 hereckých postáv. Spočiatku hrala najmä v melodramatickom repertoári, neskôr vynikla ako predstaviteľka tragických hrdiniek slovenskej a českej realistickej drámy. Svojimi presvedčivými hereckými výkonmi v hrách ako Gazdiná roba (1908), Hájnikova žena (1909) či Hana (1920) sa zaslúžila o ich udomácnenie aj na iných javiskách. S úspechom stvárnila i komické úlohy vo veselohrách ako Blázinec na 1. poschodí (1901), Pytačky (1902, 1923) alebo Ženský zákon (1909). V karikovaných postavách malomeštiačok zaujala napríklad v dielach Čaj u pána senátora (1929), Pani ministrová (1936) či Revízor (1936). Režijne pripravila prvú inscenáciu Tajovského hry Sokolská rodina (1937), úrady ju však zakázali. Ako vôbec prvú herečku v dejinách ochotníckeho divadla ju Družstvo SND (predchodca Slovenského národného divadla – SND) vyznamenalo Dramatickou cenou Jána Cablka.V matkiných hereckých šľapajach úspešne pokračovala dcéra Naďa Hejná.

Mária Pietrová najskôr ako členka a neskôr i ako predsedníčka Živeny spoluorganizovala augustové matičné slávnosti (ktoré boli aj oslavami pripomienky vzniku Živeny), prednáškami v Martine i v okolitých dedinách kultúrne vzdelávala tamojší ľud. V rokoch 1945-1948 zastávala post predsedníčky najstaršieho slovenského ženského spolku Živena.
Zomrela 24. júla 1956 v rodnom Martine. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine.

Zdroj: TASR

70 rokov od úmrtia Aničky Hroboňovej

 

Žena dobrá, dobrý díl jest

V tomto roku (7. marca 2016) uplynulo sedemdesiat rokov od smútočnej rozlúčky s Aničkou Hroboňovou, rod. Štarkovou, tajomníčkou Živeny v Martine, manželkou Jána Vladimíra Hroboňa,

v dobrom známeho slovenského evanjelického a. v. farára, publicistu, spisovateľa a prekladateľa. V rodine Hroboňovcov sa narodili traja synovia: Ján Bohdan, evanjelický farár, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o obnovu duchovného života v Martine,

doc. Miloš, známy lekár v Prahe, a Dušan, právnik v Bratislave. S Aničkou Hroboňovou

sa rozlúčila Oľga Ruppeldtová-Šimková, manželka Fedora Ruppeldta,

dlhoročná riaditeľka Živeniných škôl v Martine.

Jej veľmi peknú spomienkovú stať, napísanú na požiadanie Zory Jesenskej,

uverejnil časopis Živena v roku 1946.

Za Aničkou Hroboňovou-Štarkovou

Oľga Ruppeldtová-Šimková

Odišla nám vzácna, dobrá žena. Keď sme ju v Martine 7. marca t. r. odprevádzali na poslednej ceste, bola nám všetkým na mysli otázka: prečo práve ona, v mladom ešte veku, plná elánu, chuti do života i práce, plná optimizmu, taká potrebná rodine, kruhu bližších i ďalších známych, nášmu ženskému svetu, národu… Prečo? Ak najkrajšou náplňou života je láska a ak sa láska meria obeťami, možno že Anička Hroboňová už vyplnila svoje poslanie.

Rozpomíname sa na jej príchod do Živeny. Bolo to v roku 1927. Priviedli sme si ju mladuškú, veľmi mladú na tú prácu, ktorú sme jej mali zveriť. Ale pán radca Mareš, – ktorého silná vôľa a presviedčajúca dobrotivosť vedela nám priam vsugerovať dôveru v úspech každého podnikania, ktoré má za podklad úprimnú snahu za dobrou vecou, lásku k nej a radosť z práce, – nás uisťoval, že slečna Štarková to dokáže.

A Anička Štarková, sekretárka ústredného výboru Živeny, dokázala viac, ako sme si mohli žiadať. Mala všetky predpoklady stať sa významnou pracovníčkou spolku, stať sa jednou z jeho hybných síl.

Z domu priniesla si tradičný úprimný záujem o veci národné a vrelý vzťah k všetkému, čo sa týkalo nášho verejného života. Jej bystrý, inteligentný duch pod vedením pána radcu Mareša rýchlo zrel, obohacoval sa skúsenosťami a naučil sa z nich čerpať – nie pre seba, ale pre našu Živenu, pre Slovenky, zgrupované okolo bohatého pracovného programu. Bolo dojímavé vidieť staručkú pani Šoltésovú, belovlasého pána radcu Mareša a medzi mladú sekretárku ako rokujú, debatujú o úlohách nášho spolku, o jeho pracovných prostriedkoch, o organizačných reformách v Živene, ktorá sa práve v tie časy začala zriaďovať do pracovných okresov. Tie predsednícke schôdzky – či už u Halašov, či neskoršie v Sociálnom dome Živeny – boli radostným dôkazom, že i generácie si môžu dokonale rozumieť – ak ich spája spoločný ideál – a ten sme v Živene mali všetci. Život sa denne mení, ale ideály, tie pravé, ostávajú. V ich službách by sa mali stretnúť a nájsť vždy múdrosť skúsených s elánom mladých. Takáto spoločná práca dala Živene onedlho káder dobrých pracovníčok po celom Slovensku a doviedla Živenu na vrchol jej rozmachu.

V mladom našom ženskom svete bola v tie časy, na prahu prvej Československej republiky, úprimná, čistá túžby za aktivitou z národného idealizmu, živeného po toľké desaťročia našimi predkami, prýštiaca snaha prispievať podľa najlepších možností a schopností na budovanie vytúženého slobodného domova národného. Nešlo o kariéry, o popularitu, o dobré existenčné podmienky, šlo o ideálnu, nezištnú túžbu urobiť kúsok dobrej práce za národ. Takouto idealistkou bola aj Anička Hroboňová-Štarková. Práca v Živene bola jej drahou povinnosťou. Bola hrdá, že sa dostala na toto miesto, i keď jej, absolventke obchodnej akadémie s výborným vysvedčením, núkali sa omnoho výhodnejšie miesta.

Jej idealizmus bol šťastne dopĺňaný praktickým zmyslom, skúsenosťami v drobných každodenných prácach. Dokázala to i v práci organizačnej, ale najmä keď išlo o konkrétnu prácu ľudovýchovnú a sociálnu. Takto pomáhala Živene vychovávať slovenskú ženu – tú z ľudu, ale aj Slovenku-inteligentku – pre každodenný život, no i pre vzácne chvíle, keď si človek akosi slávnostne uvedomuje, že patrí i širšiemu kruhu, má k nemu záväzky a svätú povinnosť ich aj plniť.

Mala dušu plnú jasu, životný optimizmus z nej sálal, rozdávala ho každému, kto ho potreboval. Vyhýbala sa malichernostiam, povznášala sa nad maličkosti, ktoré tak často strpčujú život priemernému človeku. Mala vrelý vzťah k ľuďom, pomáhala im, kde mohla. Možno práve preto, že tak mnoho myslievala na starosti iných, nemala času myslieť na svoje vlastné. Neuvedomovala si ich, preto jej nepridávali vrásky na čelo, ani mrzutosti do duše.

Vedela, čo chcela, videla jasne svoj program aj program Živeny, vedela, že skutočný úspech môže mať len práca statočná, vytrvalá. To dodávalo jej vystupovaniu určitosti, istej energie, ktorú spájala s láskavosťou. Svojou nehlučnou, a predsa živou povahou získavala si známych, spolupracovníkov, jednotlivcov i úrady. Odbory Živeny vždy ju s radosťou prijímali, keď k nim zavítala. Prinášala so sebou vzpruhu, obodrenie, praktické rady v administratíve a práci organizačnej, podnety k práci kultúrnej a sociálnej, vyrovnávala nedorozumenia, utvárala srdečný pomer medzi ústredím a členstvom Živeny. Živým slovom i tlačou, v prednáškach, článkoch, ročných správach spolku zachytávala a hodnotila prácu Živeny a jej popredných pracovníkov. Milá brožúra Živeny k 75. narodeninám pána radcu Mareša je tiež jej dielom.

A vari každá jej práca mala úspech, lebo ju konala s láskou. Práca bola Aničke Hroboňovej-Štarkovej nielen zmyslom života, bola jej potrebou radosťou. Len tak pochopíme, ako mohla toľko pracovať pri všetkej svojej telesnej útlosti a krehkosti.

Skoro štvrtinu života venovala Živene, ústrediu i martinskému odboru. Ale vídali sme ju aj inde. Bola členom učiteľského odboru Štefánikovho ústavu (školy pre sociálno-zdravotnú starostlivosť), kde sa vplyv jej šľachetnej povahy krásne uplatňoval. Bola dobrým duchom Sociálneho domu Živeny, kde mládež – najmenšia i väčšia – ju radostne vítala, keď prechádzala jej miestnosťami, veď prinášala vždy milý úsmev, dobré slovo, dobrú radu, dobrý skutok.

Keď po vyše deviatich rokoch odchádzala zo Živeny, aby si založila vlastnú domácnosť, vlastný rodinný kozub, cítili sme, že strácame v nej mnoho. Krásne vlastnosti ženy, ktoré urobili z Aničky Štarkovej takú vzácnu pracovníčku v našej Živene, určili jej stať sa dobrou družkou muža-kňaza a vzornou matkou trom synčekom. Zakotvila na slovenskom východe, ale v myšlienkach bola do konca pri svojej Živene. Dúfali sme, že sa nám raz vráti, že sa dostane bližšie k Martinu, k ústrediu. Prišla, ale už len hľadať zdravie. Nenašla ho. Keď sme si mysleli, že prekonala najhoršie, že prekonala krízu, prišiel nečakane koniec.

Mnohým ľuďom sa stavajú sochy. Ale ani z najušľachtilejšieho diela umelca nesála už sila osobnosti predstavovaného. Možno zo skôr dosiahne pomník, ktorý staviame vo svojich mysliach. Vystavme ho aj Aničke Hroboňovej-Štarkovej. Pestujme jej pamiatku, jej príklad , vzor, vzor šľachetnej, dobrej, vzácnej Slovenky.

Spracoval Doc. PaedDr. Miloš Kovačka, PhD.

 

Maťko Hrebenda zo Živeny

V piatok 19.augusta 2016 sa krátko pred 10. hodinou dopoludnia vybral náš národný blúditeľ a martinský antikvár Jano Cíger z Mädokýša (predseda MO Živena Martin) na Púť Mateja Hrebendu, národného buditeľa, kníhkupca i veršotepca a v prvom rade na jeho počesť.
Putuje s vozíkom naloženým 200 knižkami, limitovanou sériou z tejto akcie, oblečený v polokroji s klobúkom.
Odkiaľ a kam?
Lipovec – Martin – Turčianske Teplice – Banská Bystrica – Brezno – Tisovec – Rimavská Píla. Zo zachádzkami do obcí po ceste je odhadovaná dĺžka 160 km pešo, predpokladaný čas 5 – 6 dní.
Na Lipovci pri Vrútkach sa narodila Hrebendova matka Alžbeta rod. Lamoš, v matrike písaná Levko. V jedenástom roku Matejovho života zomrela. Matej Hrebenda sa narodil v Rimavskej Píle 10. marca 1796 a zomrel ako 84-ročný v Hačave v roku 1880, kde ho v súčasnosti pripomína pomník. Matej Hrebenda veľkú časť života bol nevidomý, napriek tomu sa nepoddal svojmu osudu a robil predajom kníh, ich záchranou, osvetovou činnosťou, nosením listov a správ obrovskú robotu pre slovenský národ.
Hrebendu si vážili velikáni tej doby a Karol Kuzmány o ňom povedal: Nemôže slepý slepého viesť; tento slepý by však bol dobrým vodcom i mnohému vidomému.
V túžbe nedať zaniknúť v čase takýmto velikánom, uskutočňuje sa tento pochod. Ak sa počas neho ktosi pridá na slovo, alebo na pomoc, potiahnuť vozík, ten je vítaný.
Zdraví Jano Cíger z Mädokýša


Nová Knižnica Živeny má 100 kníh

Pán Mgr. Marián Grupač, PhD. (riaditeľ Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej v Martine a odborný asistent Žilinskej univerzity v Žiline) začal s odbornou kontrolou dokumentov a vzácnych kníh, ktoré máme v Knižnici Živeny v našom Spolkovom dome v Martine. Výsledkom výskumu pána Grupača bude vedecká práca o knižnici Živeny, ktorá by mala byť základným dokumentom na získanie oficiálneho zaradenia našej knižnice do systému slovenských knižníc. Perfektne skatalogizovaných máme už prvých 100 kníh!!! (Pripájame foto 100-tej knihy i nového katalógu).

Pripájame prosbu: ak niekto máte historické dokumenty o Živene, knihy z vydavateľstva Živeny, časopisy Živena, Dennica a ďalšie vzácne veci o Živene, prosíme vás, aby ste nimi obohatili našu knižnicu, ktorá by tak mala šancu stať sa pýchou nielen Živeny, ale aj slovenskej kultúry.

100. kniha knižnice Živeny

Živena archív MG 2016-1

Nebojte sa byť líderkou! Máte na to!

Výskumný projekt Petra Ulčina „Podpora vyváženého zastúpenia žien a mužov vo vedúcich pozíciách v organizáciách verejnej a súkromnej sféry“ je vlastne analýzou nás žien, našej bojazlivosti a rezignácie na uchádzanie sa o vedúce pozície, ale aj podnetov, ako sa nebáť napredovať. Na tomto výskumnom projekte sa so svojimi poznatkami a názormi podieľala aj predsedníčka Živeny, spolku slovenských žien – Magda Vášáryová.

Ponúkame vám prezentáciu, ktorá je výsledkom tohto bádania. Je to nesmierne zaujímavé čítanie. Otvorte a uvidíte…

Report o zastúpení žien vo ved. funkciach

Budova Spolkového domu Živeny v Martine sa začne meniť ku kráse!

V utorok 24. mája 2016 bola predsedníčka spolku Živena Magda Vášáryová v Spolkovom dome Živeny skontrolovať budovu a s odborníkmi rokovať o nevyhnutných opravách. Bude nevyhnutná rekonštrukcia celého odkvapového systému, kanalizácie, oprava pretekajúcich striešok, oprava fasády, popod ktorú sa dostáva dažďová voda. Odborníci prišli, skontrolovali, skonštatovali, čo všetko treba opraviť. Začiatkom leta by sa s týmito opravami mohlo začať.
Už v pondelok 30. mája sa začína s rekonštrukciou vnútorných priestorov, kde vznikne krásne, dlho očakávané Centrum Živeny s knižnicou, spolkovými rokovacími priestormi a zázemím na príležitostné prespanie. Hotové by malo byť na tohtoročný Šoltésovej Martin, ktorý bude 30. septembra 2016 v Martine.
V knižnici Živeny sa nám usadil pán Mgr. Marián Grupač, PhD. (riaditeľ Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej v Martine a odborný asistent Žilinskej univerzity v Žiline), ktorý vyberá perly z množstva rôznych kníh a dokumentov, ktoré sa v budove Živeny na mnohé roky nakopili. Výsledkom jeho snaženia by mala byť doktorská práca aj seriózna, plnohodnotná knižnica Živeny, ktorá bude sústreďovať dokumenty o živote Živeny a jej členiek.
Svoje práce o možnej rekonštrukcii celej budovy Spolkového domu Živeny v Martine už v týchto dňoch obhajujú aj študenti architektúry z Bratislavy. Živena tak bude mať k dispozícii až neuveriteľných 18 projektov, z ktorých si vyberie to najlepšie. Na výstavu týchto prác vás určite pozveme do Bratislavy aj do Martina.