Maša Haľamová

Maša Haľamová portrét  28. augusta 2013 to bolo presne 105 rokov, čo v turčianskej dedinke Blatnica svetlo sveta uzrelo dievčatko, ktoré sa narodilo ako siedme dieťa olejkára Jozefa Haľamu a prvé dieťa svojej mamy Oľgy Peniažkovej – Haľamovej. Dali jej biblické meno Mária. Keďže však otec pôsobil istý čas v ruskej Kadanke, volali ju Maša. Mama jej zomrela ešte mladá a tak si 8-ročnú Mašu vzala na výchovu mamina priateľka – učiteľka Oľga Textorisová, ktorá v tom čase pôsobila vo Vojvodine (na severe Srbska). Po rozpade Rakúsko – Uhorska sa vrátili na Slovensko a Maša začala študovať na gymnáziu v Martine, neskôr v Bratislave, kde v roku 1925 aj zmaturovala na obchodnej akadémii. V roku 1926 sa 18-ročná Maša zamestnala ako úradníčka v prijímacej kancelárii sanatória vo Vysokých Tatrách.  Tu stretla a vydala sa za svoju celoživotnú lásku, vtedy 28-ročného Jána Pullmana, ktorý tam pôsobil ako lekár pneumológ.

Za svoje prvé detské básničky dostávala od spolužiakov pomaranče, ale už ako gymnazistka prekladala  ruskú poéziu a od 17 rokov ju aj publikovala v časopisoch , ako boli Slovenské pohľady, Živena a ďalšie. V roku 1928, plná emócií, vydala svoju prvú autorskú zbierku poézie s názvom Dar. Rok 1928 bol pre ňu mimoriadne dôležitý. Okrem vydania prvej zbierky básní získala aj štipendium na štúdium francúzštiny na parížskej Sorbonne, kam odišla na nasledujúce dva roky. O ďalšie dva roky, v roku 1932, vydala svoju druhú zbierku básní Červený mak. Je plná nielen lásky, ale i emócií a utrpenia pacientov, s ktorými sa v sanatóriu stretávala.

Po zbierke Červený mak sa ako autorka na 23 rokov odmlčala.  Ako však o nej a jej diele napísal literárny vedec a kritik Miloš Tomčík:

„Nie je vždy rozhodujúce, koľko kníh básnik napísal, ale čo v nich povedal a ako to umelecky vyjadril. Preto sa ochotne zriekame kvantity a radšej berieme do rúk útle knižočky, v ktorých – povedané s Ivanom Kraskom – je “na každom slove krv prischnutá”. Maša Haľamová je tiež z rodu takýchto básnikov. Extenzitu autorkinej tvorby vyvažuje intenzita zážitku, schopnosť koncentrácie len na otázky a javy, ktoré vnútorne pociťovala a pociťuje.“

V 30-tych rokoch sa však o Maši Haľamovej hovorilo aj inak ako o poetke. Bývala vo Vysokých Tatrách a samozrejme sa lyžovala. A nie hocijako. Výborne. V roku 1935 bola vo svojich 27 rokoch najmladšou rozhodkyňou na majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní na Štrbskom Plese v roku 1935.

Najťažším obdobím života Maši Haľamovej bola smrť manžela v roku 1956. Mala 48 rokov. Po 30 spoločných rokoch zostala sama. Dokonca i bez vlastných detí. Manžel odišiel navždy od nej i od svojich pacientov. Aj ona sa rozhodla odísť zo sanatória. Dva roky pracovala v Martine ako redaktorka vydavateľstva Osveta. V roku 1958 sa na odporúčanie svojho synovca Dr. Dušana Rolla presťahovala do Bratislavy (Dr. Dušan Roll – absolvent gymnázia v Martine,  absolvent Právnickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave;  redakčný tajomník, vedúci výroby a šéfredaktor Vydavateľstva Osveta v Martine a v Bratislave, zástupca šéfredaktora vydavateľstva Mladé letá, riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby, pracovník Úradu vlády, Ministerstva kultúry SR, autor mnohých knižiek pre deti, ale predovšetkým zakladateľ a dodnes hlavná duša Bienále ilustrácií Bratislava (BIB od r. 1967). Jeho profesionalita pri organizovaní bienále mu priniesla i funkciu prezidenta IBBY (International Board on Book for Young People) – medzinárodnej organizácie pre detskú knihu, pôsobiacej v rámci UNESCO).

Dr. Roll v tom čase pracoval ako zástupca šéfredaktora vo vydavateľstve Mladé letá, presvedčil ju, aby  spolupracovala pri tvorbe pre deti. Vo vydavateľstve pracovala ako redaktorka. Nielenže upravovala texty a básne iných autorov, pri prekladoch, robila im poradkyňu ale pripravila aj adaptáciu ľudovej rozprávky Mechúrik Koščúrik s kamarátmi (1962), napísala prózu Petrišorka (1965), veršované leporelo Hodinky (1966), preložila Biblické príbehy Ivana Olbrachta a od Jana Drdu Zabudnutého čerta.

V roku 1966 (10 rokov po manželovej smrti) vydala mimoriadne emotívnu zbierku básní Smrť Tvoju žijem.

V roku 1968 nasledoval výber veršov pre mládež s názvom Komu dám svoju nehu (1968) a ocenenie titulom zaslúžilá umelkyňa.

V roku 1973 odišla ako 65-ročná do dôchodku ale v práci pokračovala. Pre deti pripravila rozprávanie O sýkorke z kokosového domčeka (1976), zostavovala výbery poézie, preklady, písala eseje.

V rodine u susedov sa narodil chlapček Teodor.  Keď trochu vyrástol, v škole sa učili o Maši Haľamovej – už národnej umelkyni. Zašiel za ňou, aby rovno s ňou prediskutoval školskú látku a povinné čítanie. Nezostalo len pri jednej návšteve. Pán Teodor Pasternák spomína, ako od nej dostal s venovaním  knihu Petrišorka a na množstvo zaujímavých stretnutí. K 105. výročiu narodenia Maši Haľamovej inicioval osadenie pamätnej tabule, pripomínajúcej, že v Bratislave, na Sibírskej ulici 64 žila a tvorila táto významná  umelkyňa až do svojho skonu. Bohužiaľ, nepodarilo sa (snáď to vyjde k smutnejšiemu výročiu – 20. výročiu úmrtia v roku 2015).

V roku 1990 sa tešila spolu s nami zo znovuobnovenia činnosti našej Živeny. Sedávala, ešte v budove YMCA, nenápadne vo štvrtom – piatom rade stoličiek. Zo stretnutia na stretnutie sme videli, ako jej donedávna iskrivé oči, smutnejú. Akoby cítila, že sa jej čas cesty za zosnulým manželom napĺňa. Vyjadrila to v básni „Na Všechsvätých“.

Maša Haľamová zomrela 17. júla 1995 v Bratislave. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine v blízkosti svojej mamy a manžela.

Z rôznych zdrojov a z rozprávania Dr. Dušana Rolla a Teodora Pasternáka na spomienkovom stretnutí v Živene (Pisztoriho palác v Bratislave, 5.9.2013) materiál spracovala Alena Bučeková